Podlahové kúrenie

Podlahové vykurovanie sa u nás zaviedlo už po druhej svetovej vojne a najviac sa rozšírilo v sedemdesiatych rokoch. Jednotlivé systémy sa postupne technicky vyvíjali a overovali. V súčasnosti je to technicky spoľahlivý spôsob vykurovania, ktorý má niekoľko výhod: dobre rozdeľuje teplotu, podlaha dáva mierne teplo a ohriaty vzduch rovnomerne stúpa k stropu, nevzniká pohyb prachu, obytný priestor nie je obmedzený a esteticky narušený radiátormi.

Podstatou podlahového vykurovania je využitie sálavého efektu na prenos tepla. Sálavou plochou sa stáva stavebná konštrukcia – podlaha (podobne môžu fungovať aj strop, stena). Základným teplonosným médiom je teplá voda alebo elektrina.


Nevýhodou podlahového vykurovania je ďalšia tepelná zotrvačnosť, ktorá neumožňuje systém regulovať podľa meniacich sa vonkajších podmienok (napr. utlmiť v čase, keď slnečné lúče prenikajú do interiéru veľkými presklenými plochami). Preto je vhodné kombinovať podlahové vykurovanie s klasickými radiátormi.
Podlahové vykurovanie zabezpečuje v miestnosti základnú teplotu, zatiaľ čo radiátory miestnosť vykurujú podľa meniacich sa poveternostných podmienok. Táto kombinácia predstavuje vlastne aplikáciu dvojitého vykurovacieho systému, čo znamená zvýšenie obstarávacích nákladov. Výhodou je dosiahnutie vyššieho komfortu tepelnej pohody. Podlahové vykurovanie je vhodné v miestnostiach, kde buď nestačí výkon radiátorov, alebo radiátory pôsobia rušivo z estetického či funkčného hľadiska.

Voda ako teplonosné médium sa rozvádza v oceľových, medených alebo plastových rúrkach. Elektrická energia sa vedie vo fóliách na vykurovanie, v kobercoch alebo kábloch. Rúrky a káble podlahového vykurovania sú rozložené po ploche miestnosti. Rozstup rúr (káblov) a od ich množstva závisí tepelný výkon. Pre každú obytnú miestnosť sa vytvára samostatný rúrkový okruh (rúrkový had), riešený v tvare rúrkového meandra alebo dvojchodovej špirály. Okruh sa napája na samostatné hrdlá špeciálnych rozdeľovačov a zberačov, ktoré sú vybavené viacúčelovými armatúrami, zabezpečujúcimi škrtenie prietoku, hydraulické vyváženie a uzavretie okruhu. Výkon podlahového vykurovania je limitovaný maximálnou možnou povrchovou teplotou 29 °C v obytných priestoroch, 28 °C v priestoroch, kde sa pracuje v stoji, a 33 °C v kúpeľniach a okrajových zónach s voľnou podlahovou plochou. Najchladnejšie býva v priestore pod oknami, pretože v zime tam preniká najviac chladného vzduchu. V týchto okenných zónach sa rúrky (káble) ukladajú hustejšie. Kvalitné okná s tromi sklami však ochladenie nespôsobujú.

Pri navrhovaní podlahového vykurovania je dôležité vedieť, ako bude zariadená miestnosť. Systém nefunguje v miestach, kde je podlaha zakrytá nábytkom.

Výhody podlahového vykurovania

• funguje na princípe prenosu tepla sálaním, čo obmedzuje cirkuláciu vzduchu a vírenie prachu,
• eliminuje pocit chladu od nôh,
• vytvára rovnomernejší teplotný profil po výške miestnosti,
• vzhľadom na zvýšenie teploty podlahy možno voliť o stupeň až dva nižšiu teplotu vzduchu v miestnosti pri dosiahnutí rovnakej tepelnej pohody prostredia, čo znamená úsporu energie,
• ako nízkoteplotné je vhodné ho kombinovať s netradičnými zdrojmi tepla, napr. s tepelnými čerpadlami alebo so solárnymi kolektormi, ale najmä s kondenzačnými kotlami.

Nevýhody podlahového vykurovania

• vyššie obstarávacie náklady,
• potreba dostatočnej voľnej podlahovej plochy,
• vysoká tepelná zotrvačnosť a tým náročnejšia regulácia pri krátkodobých tepelných ziskoch (napr. z oslnenia).